Vznik Slovenského štátu a jeho ozbrojených zložiek v roku 1939

PhDr. Pavel Mičianik, PhD., M. A.

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939

Po 20 rokoch existencie Československej republiky (ČSR) dosiahlo Slovensko 6. októbra 1938 autonómne postavenie v rámci republiky, ktoré mu bolo prisľúbené Clevelandskou (1915) i Pittsburskou dohodou (1918) ešte pred vznikom spoločného česko-slovenského štátu. Autonómiu v rámci ČSR získala aj Podkarpatská Rus. Existencia troch vlád v rámci jedného štátu (ústredná vláda v Prahe a krajinské vlády v Bratislave a Chuste) však priniesli nové rozpory a konfrontácie. Vo februári 1939 došlo k viacerým kompetenčným sporom medzi ústrednou vládou v Prahe a slovenskou autonómnou vládou. Spory sa týkali rozpočtu, kontroly nad armádou a pôsobením Hlinkovej gardy (HG). Praha sa obávala, že radikáli z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) sa pokúsia vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Ústredná vláda sa tomu snažila zabrániť. Niektorí ministri dospeli k záveru, že jediným možným spôsobom riešenia situácie na Slovensku je vojenský zásah. Jeho súčasťou malo byť jednoznačné deklarovanie, že autonómia Slovenskej krajiny je nedotknutá. Nových ministrov malo preto navrhnúť predsedníctvo snemu Slovenskej krajiny. Podľa ich predstáv bolo takéto odvolanie ministrov autonómnej vlády v súlade s ústavou a právami prezidenta. Organizátori vojenského zákroku vychádzali z názoru, že v prípade neúspechu akcie alebo jej využitia Nemeckom je lepšie dať "prednosť zániku republiky zásahom zvonka pred vnútorným rozpadom". Pred svetovou verejnosťou by sa mohla prezentovať verzia, že Slovákov donútil k samostatnosti Nemecký kancelár Adolf Hitler. Chceli za každú cenu vylúčiť vnútorný rozpad ČSR, aby to vyzeralo tak, že Slováci vyhlásili samostatnosť v dôsledku tlaku nacistického Nemecka. V takom prípade by totiž došlo k porušeniu Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže, ktoré Nemecko iniciovalo a podpísalo.

Vojenský zákrok na Slovensku odobrili prezident i ministerský predseda. Zásah bol dôkladne utajený. Nevedeli o ňom ani bývalé politické strany pôsobiace na Slovensku, ktoré boli v rozklade. Ústredná vláda preto ani neuvažovala nad možnosťou zbaviť HSĽS moci. Z tohto dôvodu vojenský zásah nezískal podporu v kruhoch slovenskej opozície, ktorá ho nepodporila ani len morálne.Minister vnútra Otakar Fišer už na začiatku marca nariadil sústrediť v Brne četnícke jednotky z českých krajín, ktoré by sa mohli autobusmi rýchlo presunúť na Slovensko. Prví četníci z Moravy začali prenikať na Slovensko 9. marca 1939 okolo 20.00 h v smere z Kútov a Malaciek. Hlavnú pozornosť venovali Bratislave, ktorú uzavreli zo všetkých strán. Na Slovensku bolo z príkazu vojenských veliteľov už popoludní 9. marca vyhlásené stanné právo, hoci krajinský úrad bol o tom upovedomený až na druhý deň. Celú akciu zabezpečoval krajinský vojenský veliteľ na Slovensku div. gen. Hugo Vojta, ktorý na prelome rokov 1938/39 vybudoval na Slovensku spravodajskú sieť na sledovanie predstaviteľov HG a HSĽS. Vypracovali sa zoznamy prominentných osobností, ktoré mali byť internované. Na Slovensku bola nastolená vojenská diktatúra. Bolo zatknutých okolo 260 ľudáckych radikálov, ktorí boli deportovaní do českých a moravských väzníc. Do ulíc vyšli obrnené vozidlá a tanky. Podvečer 10. marca došlo v Bratislave k streľbe českých vojakov, pri ktorej zahynuli Mária Psotová a gardista Anton Kopal. Niekoľko ďalších ľudí bolo ranených. Ďalšie desiatky ranených priniesli zrážky civilistov s ozbrojenými zložkami v Žiline, Poprade, Levoči a najviac v Prešove. Situácia sa vyostrila najmä v Bratislave, kde náčelník štábu hlavného veliteľstva HG Karol Murgaš nechal gardistov vyzbrojiť ľahkými zbraňami.

Organizátori vojenského zásahu nepresvedčili slovenskú verejnosť o oprávnenosti a zákonnom podklade tohto opatrenia, najmä o zákonnom odvolaní vlády Jozefa Tisa. Nedokázali slovenskú verejnosť presvedčiť, že nejde o likvidáciu autonómie, ale len o obmedzenie osamostatňovacích aktivít radikálov z HSĽS. Ústredná vláda prehrala psychologickú vojnu, a keďže sa jej nepodarilo ovládnuť médiá, prehrala aj informačnú vojnu na Slovensku. Verejnosť prijala tézu HSĽS o snahe ústrednej vlády odbúrať autonómiu Slovenskej krajiny a obnoviť stav spred 6. októbra 1938. Vojenský zásah vyhrotil názory na zmenu štátoprávneho usporiadania Slovenska. Na druhý deň dopoludnia boli mimoriadne opatrenia čiastočne uvoľnené a četnícke oddiely sa stiahli z obsadených budov i ulíc. Zodpovednosť za riešenie napätej situácie preniesla armáda a četníctvo na políciu. Polícia sa však snažila vyhýbať konfliktom a do pouličných zápasov medzi príslušníkmi HG a českými četníkmi nezasahovala. K väčšej ozbrojenej konfrontácii nedošlo, pretože HG nebola ozbrojená. Prezident Emil Hácha vymenoval 11. marca o 22.00 h za nového predsedu autonómnej vlády veliteľa HG Karola Sidora. Ten hneď žiadal prepustenie uväznených členov HSĽS a HG. Snažil sa stabilizovať situáciu a zabrániť konfrontácii. Výsledkom vojenského zásahu totiž bolo vyostrenie protičeských nálad v slovenskej spoločnosti.

Vojenský zásah na Slovensku využilo Nemecko ako zámienku realizovať svoj plán likvidácie po Mníchovskej dohode z 29. septembra 1938 okyptenej ČSR s poukázaním na vnútorný rozklad republiky. Nemci nemali presné informácie o pripravovanom vojenskom zásahu na Slovensku. Ústrednú vládu však k takému postupu provokovali a situáciu potom rýchlo využili. Slovenských politikov zasa tlačili k urýchlenému vyhláseniu samostatnosti. Nerozvážne konanie Prahy tak rozhodlo o osude ČSR. Hitler bol sklamaný, že Slováci ho počas českého vojenského zásahu nepožiadali o pomoc. Rozhodol sa preto zobrať osud ČSR do vlastných rúk. Hitlerovi zmocnenci najprv kontaktovali K. Sidora a žiadali od neho vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Keď to Sidor odmietol, obrátili sa na zosadeného ministerského predsedu J. Tisa. Tiso prijal Hitlerovo pozvanie na rozhovory až po porade s vládou, predsedníctvom slovenského snemu a predsedníctvom HSĽS. Do Berlína odletel nemeckým kuriérnym lietadlom 13. marca 1939 z Viedne. Najprv ho prijal minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, ktorý Tisovi oznámil, že Hitler je rozhodnutý likvidovať ČSR a Maďarsko zadrží len osamostatnenie sa Slovenska. V podobnom tóne sa niesla aj audiencia u A. Hitlera, ktorý Tisovi jasne povedal, že Slovensko sa buď osamostatní alebo bude ponechané "osudu". Von Ribbentrop práve vtedy prečítal správu o sústreďovaní maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Maďarská hrozba bola reálna. Od 5. októbra 1938 totiž Slovensko i Podkarpatská Rus čelili zo strany horthyovského Maďarska Malej vojne. Na J. Tisa očividne vyvíjali psychický tlak. Ribbentrop dokonca ponúkol Tisovi pripravený text deklarácie slovenskej nezávislosti a dával mu k dispozícii aj ríšsky rozhlas! Tiso to odmietol a po polhodinovej audiencii u Hitlera o 19.30 h telefonoval prezidentovi E. Háchovi a K. Sidorovi, aby na druhý deň o 10.00 h zvolali zasadnutie slovenského snemu. Ribbentrop ešte Tisovi povedal, že buď Slovensko do 12.00 h 14. marca vyhlási samostatnosť, alebo Nemecko nebude brať zodpovednosť za prípadné následky. Na druhý deň o 10.00 sa začalo rokovanie slovenského snemu, na ktorom Tiso oboznámil 57 prítomných poslancov s obsahom rozhovorov v Berlíne. Zdôraznil pri tom maďarskú hrozbu. Poslanci však krátko pred 12.00 h, teda pred uplynutím nemeckého ultimáta, rokovanie prerušili. Po dvanástej sa snem opäť zišiel na krátke trojminútové rokovanie a poslanci povstaním odhlasovali vytvorenie samostatného slovenského štátu.

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bolo v danej situácii logickým a pre Slovákov jediným správnym riešením. Centrálna vláda v Prahe a prezident Edvard Beneš prijatím mníchovského diktátu česko-slovenský štát odsúdili na zánik. Štát, ktorý sa odmietne brániť vonkajšej agresii stráca v očiach svojich obyvateľov legitimitu i zmysel svojej existencie. Česko-slovenský štát nesporne umožnil slovenskej civilizácii výrazný posun vpred na poli moderného kultúrneho i politického rozvoja. Keď však české vládne kruhy odmietli za tento štát bojovať, Slovensko sa muselo vydať vlastnou cestou, ak nechcelo skončiť rozdelené medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Takto vyhlásenie samostatnosti Slovenska vnímali aj vo svete. Slováci tak naplnili svoje samourčovacie právo, i keď k tomu došlo v nepriaznivých zahranično-politických podmienkach.

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu bolo ale nepríjemným prekvapením pre Budapešť i pre Varšavu. Rovnako v Maďarsku ako aj v Poľsku sa nemecký mocenský a politický vplyv na Slovensku považoval za nežiaduci. Obidve krajiny preto už na druhý deň uznali, v snahe zmenšiť závislosť Slovenska od Nemeckej ríše, Slovenský štát de facto i de jure. Zo strany maďarskej vlády to bol však iba taktický krok, pretože slovenskú samostatnosť považovala za krátke intermezzo a predpokladala, že v krátkom čase bude pripojené k Maďarsku alebo rozdelené medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Skutočnosť, že vo vedení Nemeckej ríše nevládol jednotný názor na budúcnosť Slovenska, a zároveň odďaľovanie podpísania "ochrannej zmluvy" so Slovenskom, vyvolávali v Maďarsku nádeje, že Slovensko ešte "nie je stratené." Poľsko, ktoré privítalo vytvorenie spoločnej maďarsko-poľskej hranice po okupácii Podkarpatskej Rusi Maďarskom, vzalo s veľkou nevôľou na vedomie obsadenie západného Slovenska Wehrmachtom a rokovania medzi Nemeckom a Slovenskom o "ochrannej zmluve." Najmä poľský generálny štáb sa obával strategického obkľúčenia Poľska z juhu po prípadnom politickom a ekonomickom ovládnutí Slovenska Nemeckou ríšou. Varšava preto zvažovala poskytnúť Slovensku určité záruky a snažila sa presvedčiť Maďarsko, aby výmenou za navrátenie niekoľkých "bezvýznamných dedín" Slovensku a poskytnutím garancie slovenských hraníc získala od slovenskej vlády súhlas s pripojením Podkarpatskej Rusi. Zároveň sa v Poľsku predpokladalo, s ohľadom na ochotu J. Tisa ešte 17. marca podpísať s Poľskom a Maďarskom garančnú zmluvu, získať Slovensko pre zamýšľaný blok troch štátov (Poľsko, Slovensko a Maďarsko) zameraný proti Nemecku. Táto iniciatíva však skrachovala na neochote Budapešti.

Okupácia Podkarpatskej Rusi maďarskou armádou

Celom iný bol osud autonómnej Karpatskej Ukrajiny. Vo februári 1939 tam pražské MNO odoslalo mjr. Jaroslava Kmicikieviča (ukrajinskej národnosti), ktorý mal spolu s ďalšími styčnými dôstojníkmi pomôcť gen. Levovi Prchalovi konsolidovať tamojšiu situáciu.Situáciu v Karpatskej Ukrajine sa však nepodarilo stabilizovať.Maďarská vláda sa ju snažila získať za každú cenu a vo februári 1939 sa rozhodla vojensky obsadiť Karpatskú Ukrajinu aj bez prípadného súhlasu Nemecka. Okupácia mala prebehnúť v čase, keď Nemecko zasiahne proti ČSR. Hitler však do poslednej chvíle tajil pred maďarskou vládou ako si predstavuje rozbitie Česko-Slovenska. Až 12. marca poslal do Budapešti osobitným lietadlom Dr. Günthera Altenburga spolu s maďarským vyslancom v Berlíne. Prostredníctvom nich dal Miklósovi Horthymu na vedomie svoje rozhodnutie skoncovať s ČSR. Hitler ho vyzval, aby Maďarsko v priebehu 24 hodín obsadilo Podkarpatskú Rus. Slovensko malo byť pred maďarským útokom ušetrené. K riešeniu jeho budúcnosti sa plánoval vrátiť neskôr.Na začiatku druhého marcového týždňa už bolo očividné, že Maďarsko pripravuje proti východnej časti ČSR vojenskú operáciu. Skoro ráno 11. marca maďarská pohraničná stráž uskutočnila zaistenie hraníc v priestore Košíc. V Košiciach sa zároveň začalo s rekvirovaním civilných motorových vozidiel pre potreby armády. V noci z 13. na 14. marca 1939 napokon Maďarsko vyhlásilo mobilizáciu záložníkov do 50 rokov.

Situácia v Karpatskej Ukrajine sa medzitým zdramatizovala. V noci z 13. na 14. marca 1939 vypuklo v Chuste otvorené povstanie ukrajinských nacionalistov proti čs. úradom. Ukrajinskí nacionalistiprepadali vojenské a četnícke objekty. Boje sa začali povstaním polovojenskej organizácie Karpatská Sič v Chuste 14. marca 1939 o 3.00 h zhruba dve hodiny pred začiatkom maďarskej okupácie. Maďarská armáda zaútočila na Karpatskú Ukrajinu ráno 14. marca 1939, teda ešte v čase existencie Česko-slovenskej republiky. Popoludní Maďarsko predložilo ultimátum, v ktorom požadovalo evakuovať z Karpatskej Ukrajiny všetky čs. vojenské jednotky. V rovnakom čase vyhlásila vláda autonómnej Karpatskej Ukrajiny nezávislosť na čele s prezidentom Augustínom Vološinom a požiadala Nemecko o ochranu. Nemecko "s poľutovaním" odmietlo prevziať ochranu nového štátu a odporučilo neklásť maďarskej armáde žiaden odpor. Niekoľkohodinovú samostatnosť Karpatskej Ukrajiny tak ukončila vojenská agresia horthyovského Maďarska. Maďarská armáda do 18. marca obsadila celú Podkarpatskú Rus. Jej obsadenie však zatienila nemecká okupácia Čiech a Moravy. Dohoda Medzi Hitlerom a Horthym o okupácii Karpatskej Ukrajiny sa tajila, aby to navonok vyzeralo, že Budapešť konala samostatne.

Ozbrojené zložky na Slovensku po vyhlásení samostatnosti

Slovenský štát od svojho vzniku zápasil s veľkým nedostatkom vyšších dôstojníkov a odborných kádrov vo všetkých ozbrojených zložkách. Na pražskom Ministerstve národnej obrany bolo z 1300 zamestnancov len šesť Slovákov (0,46 %). Česko-slovenská armáda mala spolu 20 800 dôstojníkov a rotmajstrov, z toho iba 830 Slovákov (3,99 %). Zo 139 generálov bol len jediný Slovák, z 343 dôstojníkov generálneho štábu bolo 11 Slovákov. Vyšších dôstojníkov (štábni kapitáni, majori podplukovníci a plukovníci) mala čs. armáda 5439, z čoho bolo len 67 Slovákov. Medzi 358 plukovníkmi nebol ani jediný Slovák, z 916 podplukovníkov bol jediný Slovák, z 1350 majorov bolo 10 a z 2815 štábnych kapitánov 58 Slovákov. Zo 6871 nižších dôstojníkov (poručíci, nadporučíci a kapitáni) bolo 356 Slovákov. Najviac bolo poručíkov 171. Celkom mala čs. armáda 12 792 dôstojníkov, z toho 435 Slovákov (3,4 %). Z 8008 rotmajstrov bolo 395 Slovákov (4,9 %). Na Slovensku slúžilo 3126 dôstojníkov, 2191 rotmajstrov a 2537 ďalejslúžiacich poddôstojníkov čs. armády. Dôstojníkov slovenskej národnosti však bolo na Slovensku len 196, rotmajstrov 331 a ďalejslúžiacich poddôstojníkov 927.

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu vyvolalo medzi slovenskými vojakmi nadšenie. Na poludnie 14. marca 1939 prvý raz zaviala nad Štefánikovými kasárňami v Prešove slovenská zástava. "Bol to nádherný pohľad, jak na vlajúcu zástavu, tak na vojakov Slovákov nadšene spievajúcich štátnu hymnu." Českí gážisti boli pri čestnom vztýčení zástavy tiež prítomní a slovenskú zástavu "pozdravili podľa predpisu". Do kasární pešieho pluku 7 v Nitre ráno o 9.30 h vnikli gardisti, ktorí nad nimi vztýčili autonomistickú zástavu. Vojaci slovenskej národnosti si dávali na rukávy rovnošiat gardistické pásky, aby sa odlíšili od Čechov. Prestali poslúchať českých dôstojníkov, disciplína sa uvoľnila. Nacionalistické vášne ovládli nielen vojakov, ale aj obyvateľstvo v Nitre. Všetky veliteľské miesta, všetka zodpovednosť, prešla do rúk Slovákov, "ktorí, chápajúc vážnosť doby, chopili sa práce s chuťou a oduševnením". Už správa o vyhlásení samostatnosti "ohromným dojmom zapôsobila na každého roduverného Slováka, naproti tomu príslušníkov inej národnosti úplne rozgniavila". V Telegrafnom prápore 3 v Novom Meste nad Váhom boli pomery "veľmi rozhárané, pretože dôstojníci českej národnosti boli deprimovaní, jednak zabraním Čiech a Moravy nemeckým vojskom, a v rovnakej miere i tým, že nevedeli, čo ich vlastne čaká".

Česi boli zmätení a z veliteľských miest odchádzali "so slzami v očiach, veľmi neradi". Slováci museli všade prevziať iniciatívu a improvizovať, ako napríklad vo Vojenskej nemocnici 1 v Bratislave: "Marcové dni sú tie, ktoré kedy každý z nás konal výlučne z vlastnej iniciatívy. Nebolo žiadnych rozkazov, žiadnych smerníc, ale čo je najhoršie, nebolo ani potrebných ľudí. Funkcie, ktoré vykonávalo 20 – 25 zapracovaných osôb, muselo prevziať 5 mužov nezapracovaných a veru nebolo ani času, aby ktorýkoľvek z nás i v čo najmenšej miere preštudoval povinnosti spojené s tou-ktorou funkciou. Každý z nás bol postavený 'in medias resʼ a bol potrebný veľký enthuziazmus, aby sme zdolali prácu, ktorá sa na nás navalila."

V podobnom stave ako armáda sa po vzniku Slovenského štátu ocitli aj ostatné bezpečnostné zložky. Na Slovensku slúžilo celkom 4404 četníkov, z toho len 1543 Slovákov (35 %). Ešte horšia bola situácia v dôstojníckom zbore. Zo 128 četníckych dôstojníkov bolo len 21 Slovákov. Situácia v štátnej polícii bola o niečo lepšia. V roku 1938 mala polícia na Slovensku v stave 1488 ľudí rôznych funkcií a odborností, z toho 753 Slovákov (viac ako 50 %). Policajné riaditeľstvo v Prešove viedol dr. Koloman Bielický, štátny policajný úrad v Michalovciach Štefan Greguška, ŠPÚ v Kežmarku dr. Ján Kompiš a v Žiline (presťahovaný ŠPÚ z Košíc) Gustáv Pongrách. Posunutie južných hraníc rozbilo fungujúci systém pohraničných staníc četníctva a finančnej stráže a prepustenie četníkov a financov českej národnosti nariadením prezídia ministerstva vnútra zo 17. marca 1939 vážne oslabilo tieto bezpečnostné zložky. Rozkazy o odzbrojení a prepustení Čechov boli rozoslané podriadeným útvarom do 20. marca. Prepúšťanie malo skončiť dva dni po evakuácii českých vojakov, 24. marca 1939. Českí četníci boli nútení opustiť Slovensko čo najskôr, pretože na opustenie Slovenska mali 48 hodín a do 26. marca sa mohli hlásiť v kmeňových útvaroch v Protektoráte. Za nedodržanie týchto termínov im hrozilo vypovedanie zo Slovenska a strata nároku na prevzatie služby v Protektoráte. V krátkom čase sa tak rapídne zhoršila bezpečnosť Slovenska.

Obsadením Podkarpatskej Rusi si Maďarsko otvorilo ďalší operačný smer proti Slovensku, s ktorým sa v čs. vojnových plánoch nepočítalo. Minister národnej obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš preto už 15. marca nariadil veliteľovi VII. zboru v Banskej Bystrici mjr. Jánovi Imrovi vypracovať plán zaistenia hraníc proti Maďarsku, zároveň a urýchlil formovanie "východnej skupiny" pod velením pplk. gšt. Augustína Malára. Táto skupina sa skladala zo zvyškov 11. pešej a 17. horskej divízie v Prešove (obidve podliehali VI. armádnemu zboru), pešieho pluku 20 a časti delostreleckého pluku 112. Začala sa formovať slovenská armáda, ktorá však zápasila s kritickým nedostatkom dôstojníkov a špecialistov. O 12.30 h zložili vojaci slovenskej národnosti prísahu Slovenskému štátu. V ten istý deň bola vyhlásená aj mobilizácia piatich najmladších ročníkov slovenských záložníkov I. zálohy (odvodové ročníky 1932 – 1936) v okresoch Hnúšťa, Revúca, Gelnica, Prešov, Vranov, Michalovce, Humenné, Trebišov, Medzilaborce, Stropkov, Giraltovce, Snina, Bardejov, Sabinov, Stará Ľubovňa, Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves, Poprad a Sobrance. Povolaní boli aj záložníci protilietadlového delostrelectva a piloti, rádiotelegrafisti, fotografi a vodiči motorových vozidiel pre letectvo.

Vojaci českej národnosti boli od 16. marca demobilizovaní a prepúšťaní. Odchádzali v rovnošatách, no bez výzbroje. Pplk. Malár zvolal 16. marca o 12.00 h všetkých dôstojníkov a dôstojníkov českej národnosti vyzval, aby si v prípade záujmu o vstup do slovenskej armády podali prihlášky. Zo 120 dôstojníkov zborového veliteľstva totiž pplk. Malárovi zostali len štyria pomocníci slovenskej národnosti, s ktorými mal prevziať celú agendu VI. zboru. Pracovali bez prestávky vo dne i v noci. Veliteľ zboru bol zároveň prednostom oddelení a ostatných zložiek. Spočiatku sa na jeho výzvu prihlásilo 30 českých dôstojníkov, ktorí prejavili záujem zostať v slovenskej armáde. Keďže však ich pobyt nebol právne zaistený, začali sa obávať o svoju budúcnosť. Do 22. marca zostalo na veliteľstve zboru len 16 českých dôstojníkov a civilných zamestnancov. Ostatní odišli do Protektorátu. Vojaci však boli na Čechov nahnevaní, keďže mnohí z nich svoje zbrane a vojenský materiál radšej poškodili alebo zničili, akoby ho mali nepoškodený odovzdať Slovákom. Dňa 21. marca 1939 bol pplk. Augustín Malár slovenskou vládou poverený velením nad východným Slovenskom. V ten deň zo Slovenska odišiel div. gen. Ondřej Mézl. Pplk. Malár vyzval všetkých slovenských dôstojníkov, rotmajstrov a vojakov k maximálnemu vypätiu všetkých síl na zabezpečenie obrany východného Slovenska. Na druhý deň sa veliteľstvo VI. zboru zlúčilo s veliteľstvom 11. divízie a vzniklo Veliteľstvo východného Slovenska. Veliteľstvo zostalo v Spišských kasárňach a veliteľom zostal pplk. gšt. Augustín Malár. Dňa 22. marca sa rozlúčil s poslednými českými vojakmi a dôstojníkmi, ktorí toho dňa opúšťali východné Slovensko, uznaním ich práce: "Dôstojníci a vojaci Česi. V najbližšej dobe opustíte Slovensko. Pri tejto príležitosti vyslovujem vám v mene východného Slovenska najhlbšiu a najúprimnejšiu vďaku za preukázané služby Slovensku, najmä východnému. Slovensko nikdy nezabudne a plne oceňuje to, čo ste pre neho znamenali a vykonali v minulosti nedávnej a dnes. Chápem plne váš dnešný stav, bolesť a prajem vám zo srdca, aby osud dnes tak tvrdý, obrátil sa vo váš prospech národný. Ďakujúc vám, prajem vám pri návrate do vašich domovov, aby ste našli skľudnenie myslí a citov a želám si, aby ste si zachovali srdečné spomienky na doby strávené na Slovensku a na Slovensko samo, ktoré s vami v týchto krušných chvíľach plne cíti."

Po odchode mužstva českej a rusínskej národnosti ostala v útvaroch len hŕstka vojakov. Napríklad peší pluk 14 mal len 70 mužov a peší pluk 32 okolo 150. V ostatných útvaroch zostalo po 180 – 200 mužov. Stavy v delostreleckých útvaroch boli také slabé, že nebolo možné postaviť ani bojaschopnú delostreleckú čatu. Pplk. Malár preto ešte 17. marca nariadil redukovať pluky a väčšie útvary na prápory a oddiely. Po uskutočnení mobilizácie piatich ročníkov záloh sa táto situácia zlepšila. Keďže však mobilizácia prebehla len na východnom Slovensku, útvary na východe boli početnejšie ako na západe krajiny. Napriek tomu bol stále akútny nedostatok odborníkov pre všetky druhy ťažkých zbraní. Jednotky sa však s ohľadom na maďarské nebezpečenstvo stavali narýchlo a bez dôkladnej prípravy a organizovanosti. Celkovo mala slovenská armáda pred maďarským vpádom zhruba 30 000 mužov, čo nebolo ani 10 % stavu čs. armády na Slovensku zo začiatku novembra 1938. Polovica z týchto mužov boli navyše nevycvičení nováčikovia, ktorí nastúpili na vojenskú službu iba 1. marca 1939. Mobilizácia, prebiehajúca v chaotických pomeroch od 15. marca, postupne zvýšila tento stav o ďalších 20 000 mužov.

Rovnaká situácia bola aj v ostatných ozbrojených zložkách. Pohraničné prápory Stráže obrany štátu zostali po odchode Čechov v podstate nefunkčné. Pretrvávajúce pohraničné incidenty urgovali riešiť otázku bezpečnosti hraníc. Chýbajúce stavy veliteľov sa narýchlo dopĺňali dobrovoľníkmi HG. Gardisti však nemali potrebný výcvik. Od 18. marca boli gardisti pribraní do bezpečnostnej služby na miesta odsunutých českých četníkov. Odzbrojením Čechov klesli početné stavy četníckych staníc na hranicu únosnosti. K ich rýchlemu doplneniu boli použití frekventanti četníckych škôl pre výcvik na skúšku a četnícke pohotovostné oddiely. Premiér Tiso tiež súhlasil s tým, aby na voľné četnícke miesta okresné veliteľstvá HG pridelili svojich členov. Niektorí členovia HG tak mohli vykonávať strážne a policajno-bezpečnostné služby. Takto využívané jednotky HG boli vyzbrojené z vojenských skladov. Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy vyhlásilo svojim členom pohotovosť spolu s armádou 14. marca 1939 o 19.00 h. Prvé gardistické jednotky pod velením dôstojníkov četníctva v priebehu noci vyrazili na hranice. Ráno 15. marca 1939 hlavný veliteľ HG a šéf úradu propagandy Alexander Mach nariadil pre gardistov celoštátnu brannú pohotovosť v súvislosti s ozbrojenými provokáciami maďarských vojenských a teroristických jednotiek. Miestne organizácie HG na východnom Slovensku stavali stráže a hliadky pomáhajúce četníkom v údolí rieky Uh v smere železničnej trate na Užhorod. Práve tam sa totiž maďarská armáda snažila "zaokrúhliť" hranice okupovanej Podkarpatskej Rusi vo svoj prospech. Dňa 18. marca 1939 vydalo Krajinské četnícke veliteľstvo rozkaz o doplnení četníckeho zboru. Na jeho základe sa príslušníci HG začali zapájať aj do ochrany štátnych hraníc. Na osobný zákrok krajinského veliteľa četníctva pplk. Timoteja Ištoka boli hliadkam HG a finančnej stráže v obmedzenom rozsahu poskytnuté zbrane a dopravné prostriedky. Hliadky obozretne sledovali činnosť demarkačnej komisie, ktorá skončila rozhraničovacie práce 22. marca 1939. Potom nastalo všeobecné uvoľnenie pohotovosti a ostrahy hraníc. Svojou nedisciplinovanosťou to spôsobili najmä gardisti, ku ktorým sa onedlho pridali aj vojaci. Pomohli tak zvýšiť prekvapivosť pripraveného maďarského útoku, ktorý bol vyvrcholením Malej vojny vedenej proti Slovensku od 5. októbra 1938.

MIČIANIK, Pavel: Malá vojna Maďarska proti Slovensku (1938 – 1939). Banská Bystrica: Dali-BB, 2019, s. 263 – 291.