Malá vojna Spišská Nová Ves


V dňoch 19. - 20. marca 2015 sa v Spišskej Novej Vsi konala vedecká konferencia o maďarskej agresii voči Slovensku - "Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa". Naše o.z. zabezpečilo sprievodné podujatie - expozíciu dobových uniforiem - a stalo sa tiež spoluvydavateľom zborníka konferenčných príspevkov v roku 2016.


Akcia Ostrava 30. apríl 2015 



Výstava OZ v Užhorode 30. 10. 2015


   Dňa 30. októbra 2015 sa na pôde Fakulty histórie Užhorodskej národnej univerzity (Ukrajina) uskutočnila prezentácia zborníka z vedeckej konferencie "Podkarpatská Rus v rokoch Druhej svetovej vojny" konanej v Užhorode 16. - 17. októbra 2014. Zborník vyšiel s finančnou podporou občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 - 1945. Ciele a činnosť občianskeho združenia priblížil jeho predseda František Gajdoš. V rámci prezentácie zborníka odznela prednáška PhDr. Pavla Mičianika, PhD., M.A. na tému "Slovensko počas druhej svetovej vojny".


Výstava "Slovenský štát a slovenská armáda 1939 - 1945"


    Občianske združenie Múzeum ozbrojených zložiek 1939 - 1945 zorganizovalo 10. júna 2016 v rámci noci múzeí v Národnom pamätníku 2. svetovej vojny v Hrabyně pri Opave na Morave výstavu s názvom "Slovenský štát a slovenská armáda 1939 - 1945". Návštevníci mohli vidieť repliky dobových rovnošiat, propagačné materiály a filmy. V rámci výstavy odznela k danej téme aj prednáška PhDr. Pavla Mičianika, PhD., M.A.

https://www.szm.cz/media/docs/smn-dl-brozura-web-573318313fb07.pdf

Obnova slovenskej vojnovej mohyly v ukrajinskom Lipovci


     V júni roku 2016 uplynulo 75 rokov od chvíle, keď vojna nabrala skutočne svetové rozmery. Podobne ako boli do prvej svetovej vojny mobilizovaní slovenskí otcovia, tu museli rukovať príslušníci generácie ich synov, narodení v rokoch 1917 - 1922. Kým v prvej vojne padlo až 70 tisíc Slovákov, v tej druhej asi 1 300 slovenských vojakov.
     Mená padlých z prvej vojny, hoci bojovali za cudzie záujmy, sa automaticky dostávali na pamätné tabule. Pomníky s ich menami zdobia každú väčšiu obec či mesto. V prípade padlých slovenských vojakov z druhej svetovej vojny to však je úplne inak. Ich mená sa po roku 1945 nesmeli pripomínať, tobôž tesať do kameňa.
     S cieľom aspoň symbolicky splatiť morálny dlh, ktorý má Slovensko voči svojim padlým, i voči ich rodinám, ktoré ich hroby nemohli nikdy navštíviť, zorganizovala hŕstka aktivistov z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 - 1945 (F. Gajdoš, E. Rogovoj, M. Lacko) rekonštrukciu vojnového pomníka v Lipovci. Šesťmetrový monument v mestečku Lipovec vo Vinnickej oblasti centrálnej Ukrajiny je jedinečným z viacerých dôvodov. Je jediným pomníkom, ktorý bol vybudovaný na počesť padlých slovenských vojakov a ktorý sa zachoval od vojny až do dnes. Je svetovým unikátom, podľa všetkého jediným pomníkom postaveným na pamiatku príslušníkov okupačnej armády, ktorý prežil od vojny do dnes. 
      Od roku 1941 sa vynímal uprostred jedného z centrálnych cintorínov slovenskej armády v ZSSR. Po roku 1945 sovietska moc cintorín s vyše tristo hrobmi zrovnala so zemou a opakovane sa pokúšala i o zbúranie samotného pomníka. Napokon, po vzniku ukrajinskej štátnosti v roku 1991 prekážal aj časti ukrajinských nacionalistov. Vďaka odporu miestneho obyvateľstva i lokálnych straníckych štruktúr, sa však deštrukcia nikdy nepodarila a v roku 1992 sa dostal pod štátnu ochranu. Dôvodom úcty k slovenským vojakom bol ich ľudský prístup k obyvateľstvu a pozitívne spomienky na nich, ktoré (nielen v tomto) regióne žili aj po skončení vojny. 
        Keďže do mohyly sa už zahryzol zub času, aktivisti sa podujali zabezpečiť jeho celkovú rekonštrukciu a tým uchovanie pre ďalšie generácie. V priebehu necelých troch mesiacov bol obnovený korpus mohyly, pribudla pamätná tabuľa s informatívnym textom v ukrajinskom i slovenskom jazyku, vybudoval sa nový prístupový chodník k mohyle i stožiare na vlajky. Prostriedky na obnovu pomníka vo výške 3 500 eur boli získané výhradne zo súkromných darov, keďže oslovené ministerstvá i Úrad vlády SR o obnovu pomníka záujem neprejavili. 
    Slávnostné otvorenie rekonštruovanej mohyly sa uskutočnilo 22. júla 2016. Presne 75 rokov po tragickej bitke pri Lipovci 22. 7. 1941, keď v boji s Červenou armádou zahynulo 76 príslušníkov Rýchlej brigády. 
       Na pamätnom akte sa zúčastnilo vyše 60 ľudí. Po vztýčení vlajok, odznení štátnych hymien (v prípade SR až dvoch) a kladení vencov nasledovali príhovory. Hlavný organizátor rekonštrukčných prác, miestny podnikateľ Volodymyr Dyškant, ocenil dobré vzťahy ukrajinského a slovenského národa, vrátane súčasne pomoci Slovenska vojnou postihnutej Ukrajine. Historik Olexander Rogovyj zas vyzdvihol postoj slovenských vojakov v roku 1941 k miestnemu obyvateľstvu. Dojímavým bol prípad, keď miestny slovenský vojenský lekár zachránil život ťažko postihnutému novorodencovi i jeho matke. Tento, na vojnové časy neobyčajný čin rezonuje v pamäti Lipovčanov podnes.
     O nasadení slovenskej armády krátko referoval vojenský historik Pavel Mičianik. Historik a jeden z organizátorov podujatia Martin Lacko zas pripomenul nedobrovoľnosť vojenskej služby padlých i mierové posolstvo podujatia. Vojnové obete si totiž nepripomíname len kvôli nim samotným, ale i kvôli budúcim generáciám, aby tieto nemuseli hynúť v nezmyselných vojnách. Umelecký rozmer slávnostnému podujatiu vtlačil prednes dvoch vojnových básní v podaní najmladšej účastníčky výpravy, 15-ročnej Niny Tupej, no najmä nezabudnuteľná pieseň Lipovec z roku 1941 v podaní brata jedného z padlých, Milana Gibalu z Divína. Vyvrcholením celej akcie bola zádušná pobožnosť za padlých, ktorú viedol katolícky kňaz a niekdajší šéf vojenského duchovenstva, plk. v. v. Ignác Juruš.
      Po skončení akcie ukrajinskí priatelia všetkých 38 slovenských účastníkov nadmieru bohato pohostili. Úspešná akcia tak symbolicky nielen splatila morálny dlh, ktorý Slovensko voči svojich padlým malo, ale možno otvorila aj novú tradíciu pútí na slovenské pietne miesta na Ukrajine.


Zaluž



                           Hrdinovia "Malej vojny" 1938 až 1939

     V dňoch 28. - 29. apríla 2017 si východné Slovensko dôstojne pripomenulo agresiu horthyovského Maďarska proti Slovensku v rokoch 1938 - 1939. Dňa 28. apríla 2017 sa v čase od 9.30 do 11.30 uskutočnila v Konferenčnej sále Zlatý Býk v Michalovciach spomienková slávnosť na udalosti Malej vojny v rokoch 1938 - 1939 pod názvom Hrdinovia "Malej vojny" 1938 až 1939. Slávnosti sa zúčastnilo viac ako 150 študentov a žiakov stredných i základných škôl z Michaloviec. Súčasťou slávnosti bola prednáška JUDr. Mariana Gešpera z ústredného vedenia Matice slovenskej, dramatická scénka mladých matičiarov približujúca agresiu horthyovského Maďarska proti Slovenskému štátu z 23. marca 1939, prednáška vojenského historika PhDr. Pavla Mičianika, PhD., M.A. o Malej vojne Maďarska proti Slovensku v rokoch 1938 - 1939 a krátka prednáška Ing. Mgr. Antona Metenka, PhD. o hrdinoch Malej vojny. Akcia pokračovala na druhý deň v obci Sliepkovce, rodisku jedného z hrdinov Malej vojny - Mikuláša Klanicu. Ráno o 9.00 sa v miestnom katolíckom kostole uskutočnila panychída za Mikuláša Klanicu a ostatné obete Malej vojny. Nasledovala spomienková slávnosť pri miestnom Kultúrnom dome. Odzneli tu prejavy JUDr. Mariana Gešpera a PhDr. Pavla Mičianika, PhD., M.A., po ktorých nasledovala dramatická scénka mladých matičiarov. Následne bola na budove Obecného úradu odhalená pamätná tabuľa rodákovi zo Sliepkoviec Mikulášovi Klanicovi. O 11.30 sa sprievod odoblal od Obecného úradu na miestny cintorín, kde starosta obce so zástupcami Matice slovenskej položili veniec na Klanicov hrob. Slávnosť ukončila ukážka bojov z Malej vojny pri miestnom cintoríne, ktorú zabezpečili členovia Klubu vojenskej histórie Trnavská posádka. Dvojdňovú akciu zorganizovali Dom Matice slovenskej v Michalovciach, Mladá matica, Krajská rada MS Košického a Prešovského kraja.


Konferencia na tému "Dr. Tiso v pamäti národa" 

    12. októbra 2017, deň pred 130. výročím narodenia prvého slovenského prezidenta, sa v priestoroch mestského úradu v Rajci konala konferencia na tému "Dr. Tiso v pamäti národa". Organizoval ju Ústav dejín kresťanstva pod vedením vdp. Jána Košiara v spolupráci s Dr. Martinom Lackom.

    Jeho účastníci sa venovali otázke, akými formami sa jeho historická pamäť v čase národnej neslobody (1945 - 1990) uchovávala. Dr. Rydlo hovoril o Tisovej pamäti v slovenskom exile. Dr. Lacko zas o jej uchovaní prostredníctvom na domácej pôde, prostredníctvom politicky prenasledovaných - väzňov svedomia. Zástupca Slovenského historického ústavu Matice slovenskej doc. Mrva rozobral jednu z najväčších "káuz" ponovembrového obdobia - odhalenia pamätnej tabule J. Tisovi v Bánovciach nad Bebravou v r. 1990 i širšie aspekty témy. Dr. P. Demjanič zas prítomných oboznámil s históriou rodného domu prezidenta Tisa i jeho perspektívami. Mimoriadne cennou bola diskusná časť.

    Na rozdiel od aprílovej konferencie v Nitre, ktorú médiá škandalizovali, a tým vlastne propagovali, sa rajeckú rozhodli úplne ignorovať. Napriek tomu sa sála miestneho mestského úradu zaplnila návštevníkmi z rôznych kútov Slovenska.

     Zborník z konferencie je plánovaný na prvý polrok roku 2018.


Hrdinovia Malej vojny


Matica slovenská si pripomenula 80. výročie

Malej vojny a bombardovania Spišskej Novej Vsi

https://matica.sk/matica-slovenska-si-pripomenula-80-vyrocie-malej-vojny-a-bombardovania-spisskej-novej-vsi/

Pietna slávnosť pri slovenskom vojnovom pomníku, Ľvov, 12. máj 2019

(Príhovor historika Martina Lacka)

      V rokoch 1941 - 1943, v súvislosti s účasťou slovenskej armády vo vojne proti ZSSR - dobovo nazývanej vojna proti boľševizmu - vybudovala armáda niekoľko ústredných cintorínov. Na území Poľska to bolo v Záluži pri Sanoku, v Bielorusku pri Kozinkách, a jeden aj na území Ruska, v krasnodarskej oblasti. Samozrejme i na území Ukrajiny: Ľvov, Ovruč, Lipovec, Mariupol. V strede cintorína sa spravidla vynímal pomník s menami pochovaných. Po návrate sovietskej moci v roku 1944 boli cintoríny zrovnané so zemou. Z pomníkov prežili iba dva, v Ľvove a v Lipovci. Vďaka Bohu. Ako veriaci som presvedčený, že nejde o náhodu. No v Sanoku, na území Poľska, bol jediný slovenský vojnový pomník už v r. 1945 vyhodený do vzduchu. (Protislovenská nenávisť v tomto prípade siahala doslova za hroby).
       Prečo sú tieto pomníky výnimočné - a prečo sme tu my dnes? Tieto pomníky sú výnimočné nielen tým, že pri nich ležia Slováci, ale najmä preto, že sú slovenské, že sú na nich výsostné slovenské národné znaky, symboly, insígnie. Že je v nich vtlačená slovenská duchovná pečať. 
    Slováci boli vždy dobrými bojovníkmi. Od čias Samovej ríše, staroslovenských bojových družín, uhorského vojska, c.a k. armády, ale vynikli aj v radoch vzbúrencov, povstalcov. Ich hroby za dlhé stáročia boli roztrúsené po obrovských priestoroch Európy, aj mimo nej. S výnimkou rokov 1939 - 1945 však vonku nikdy nebojovali ako slovenské jednotky, pod slovenskou zástavou, vo vlastných uniformách. A preto ani nikdy nevznikli špeciálne slovenské cintoríny a pomníky. Stalo sa tak až v roku 1939, po vzniku Slovenského štátu.
       Centrum historického regiónu Halič (latinsky Galícia) - Ľvov - bol od prvého delenia Poľska v roku 1772 súčasťou Habsburskej monarchie. Tak, ako aj Slovensko a Slováci. (Iste aj preto sa tu cítime tak dobre). Po rozpade monarchie v roku 1918 patril Poľsku, v roku 1944 si ho pripojil ZSSR. Ľvov býval v dobovej tlači označovaný za "poslednú stanicu" západnej civilizácie, kultúry. Už jednoduchí vojaci si všimli jazykovú aj mentálnu blízkosť s Ukrajincami, ako aj fakt, že Ukrajina dlho nemala svoju národnú ani politickú slobodu. Aj to bolo Slovákom sympatické a vytváralo to isté vzájomné puto.
Práve v tejto historickej perle, dnes miliónovej metropole západnej Ukrajiny, sa nachádza najmenší z niekdajších slovenských vojenských cintorínov. (Janovský cintorín bol v tom čase civilným, avšak vojnové udalosti a úmrtia vojakov - najmä nemeckých - spôsobovali, že sa premieňal na vojenský. Slovenských vojakov tu odpočíva 17. Hoci ich hroby sa na cintoríne nezachovali - keďže po roku 1945 ich prekryli nové, civilné - pamiatku vojakov ale pripomína betónový pomník v tvare rovnoramenného dvojkríža, na ktorom je nápis: Za Boha život, za národ slobodu. V spodnej časti pomníka je umiestnená mramorová tabuľka s textom: Obeťami k víťazstvu. Tu ležia hrdinovia slovenskej armády, ktorí zomreli vo vojne, keď išlo o zaistenie slovenskej samostatnosti a slobody. Nasleduje menoslov pochovaných. 
         Ľvovský pomník, rovnako ako aj ďalšie, vybudovali príslušníci Pracovného zboru slovenskej armády a slávnostne odhalený bol v nedeľu 19. októbra 1941. (Tabuľka s menami pribudla až v roku 1942). 21. októbra 1941 bola na Janovskom cintoríne pietna slávnosť, ktorej sa, podľa časopisu Slovenský vojak, zúčastnili ako "všetci príslušníci slovenskej armády v Ľvove", ale aj "civilné obyvateľstvo, ktoré s nevšednými sympatiami sledovalo pietny akt."
      Teda nie s prejavmi skrytého odporu či antipatií - v duchu - sú to okupanti, nechceme ich tu, ale naopak. So sympatiami. A tento vzájomný vzťah sympatií sa, možno povedať, vinie celým obdobím rokov 1939 - 1945, keď boli Slováci a Ukrajinci v priamom styku, ba aj neskôr. (I keď, treba dodať, pozitívne vzťahy Slováci mali so všetkými slovanskými národmi na východ od ich hraníc).
Na prelome októbra a novembra 1941 do Ľvova zavítal aj prezident SR Dr. Jozef Tiso s ministrom národnej obrany gen. Ferdinandom Čatlošom a ďalšími. Bola to prvá a podnes posledná štátna delegácia, ktorá si ľvovské hroby uctila.
       Pokiaľ ide o osudy samotných pochovaných, pri pohľade do armádnych prameňov zisťujeme, že ide o nebojové úmrtia, obete rôznych nešťastných náhod (napr. utopenie sa počas kúpania), zranení či incidentov z prvej fázy vojny. Konkrétne tu odpočíva jeden dôstojník, poručík Ján Jánošík (1914, Jablonica) a 16 vojakov: Matej Antal (1918, Pribylina), Leon Forgáč (1915, Lisková), Jozef Grác (1919, Kovarce), Tomáš Harčárik (1915, Kračúnovce), Ondrej Havala (1919, Jedľové Kostoľany), Ján Chovanec (1919, Zemiansky Vrbovok), František Kapolka (1919, Ľubica), Pavel Križka (1919, Závažná Poruba), Ondrej Petrák (1919, Bystrany), Štefan Podolinský (1911, Stará Voda), Gustav Stark (1919, Smolník), František Schmidt (1913, Krompachy), Ondrej Škovránek (1917, Kecerovské Pekľany), Jozef Švantner (1917, Brezno), Ján Vajda (1911, Môťová) a Ladislav Vrábel (Veľký Šariš).
     O existencii pomníka sa na Slovensku po roku 1945 prakticky nevedelo, historici ho pokladali za zbúraný. Až v júli 2016, po informácii od ukrajinského historika ho objavili účastníci výpravy organizovanej o.z. Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 - 1945, ktorá mala namierené do Lipovca. Aj tu musím znova povedať: neverím na náhody. Bol to znova zásah Prozreteľnosti, že prostredníctvom internetového spojenia dvoch drobných ľudí a následného nadšenia aktivistov docielila, že posledné miesto odpočinku dostalo dôstojnú podobu. Vďaka nasadeniu hŕstky ľudí i vďaka ochotným darcom sa im v krátkom čase v priebehu roka 2018 podarilo potrebnú čiastku vyzbierať. Renováciu pomníka vykonala profesionálna reštaurátorská firma. 
        Chcem veriť, že orgány dnešnej SR sa začnú zaujímať aj o pamäťové miesta slovenskej armády, resp. príslušníkov slovenských ozbrojených zložiek 1939 - 1945. Nie iba o obete "holokaustu", na propagáciu ktorých idú dnes milióny eur, či o vojakov a partizánov bojujúcich na strane Československa. Tí, čo sme sa dnes zišli, veríme nielen to, že každý ľudský život má rovnakú hodnotu, ale aj v to, že normálny štát by sa mal postarať o hroby a pomníky všetkých - osobitne však o hroby tých bojovníkov, čo položili životy za jeho samostatnosť. 
     Na tomto obrovskom cintoríne odpočívajú príslušníci rôznych národností: Ukrajinci, Poliaci, Rusi, Nemci, Taliani, Maďari. Oni na tých svojich nezabúdajú. Nezabúdajme ani my na tých našich. Až potom budeme môcť povedať, že sme normálnym národom a kultúrnou krajinou. Verím, že práve dnes sme dôležitý krok k nastoleniu tejto "normálnosti" spravili. 
        Nech Boh žehná nielen ukrajinský a slovenský národ, ale všetkých ľudí dobrej vôle!

Pietna akcia v obci Zaluž v roku 2019

             Pietny akt z príležitosti obnovy pamätníka padlým                                    slovenským vojakom v roku 1941 vo Ľvove